Napísal Pavel
V detstve som dostával výprasky od mamy (veľmi často, takmer denne) a od babičky z maminej strany (zriedkavejšie). Ako nástroje sa používala vareška a iné nástroje z domácnosti. Poloha bola obyčajne postojačky alebo v behu, lebo som sa výpraskom bránil (previnenia, za ktoré som dostával, boli bezvýznamné až imaginárne, považoval som výprasky za nespravodlivé a zbytočné). Keď som naozaj niečo vyviedol, prijal som výprask pokorne a pokojne. Po pohovore, v ktorom mi mama vysvetlila, že za takúto vec musím dostať výprask, a ja som jej dal za pravdu, som si kľakol na všetky štyri, a dostal som prútom. Hoci výprask nebol miernejší, ako tie predchádzajúce (výprasky sa u nás nemerali na počet rán, ako skôr na počet minút), znášal som ho akosi lepšie. Hlavne ma nezraňoval psychicky. Od tej doby som výprasky prijímal dobrovoľne, a sám som si chodil do záhrady odrezať prút. Neskoršie sa v našej domácnosti objavila ratanová trstenica. Asi od 13 rokov som si pred výpraskom musel vyzliekať svrchné nohavice, a o niečo neskôr som začal dostávať na holú. Na prahu puberty sa mi výprasky začali páčiť, ale to sem asi nepatrí? Výprasky som teda väčšinou nenávidel, ale nemyslím, že by ma nejako traumatizovali, a nespomínam na ne s horkosťou.